Keď prítomnosť je dôležitejšia než budúcnosť.
Keď cesta je dôležitejšia než cieľ.
Audioverzia:
Čaro prítomného okamihu. V dnešnej dobe a určitých kruhoch tak často omieľaná veta. Tí najväčší guurovia tvrdia, že šťastie nájdeme práve tam, v prítomnosti. Je to skutočne tak, vážne to je tak „jednoduché“?
Musím sa priznať, že byť a žiť v prítomnom okamihu pre mňa bolo (a občas stále je) veľmi náročné. Môj mozog stále pracoval, analyzoval, plánoval, sníval, premýšľal,… Jednoducho bol stále niekde inde, len nie tam, kde som práve bola. Okrem toho, že som bola často neprítomná, nesvoja, nervózna a plná strachu, som sa nedokázala venovať aktivite a človeku, ktorý bol práve vedľa mňa. A to aj v ambulancii! Jedného dňa som si uvedomila, že keď sa mi to čo i len na chvíľku podarilo, byť tu, v tejto chvíli, bola som totálne „v tom“. Bola som ponorená v aktivite, v rozhovore, v práci, v čomkoľvek. Zabudla som na všetko a jednoducho som robila jednu vec bez útekov mysle niekam do výšin. Vždy som si to uvedomila až spätne a cítila som, aké to len bolo krásne a slobodné. Aj preto ľudia tak často vyhľadávajú sociálne siete, extrémne športy, nadmerný šport a behajú do totálneho vyčerpania. Aby vypli myseľ. Aj ja som to tak robila (a niekedy ešte robím). Tých podnetov a informácií je v tejto dobe tak strašne veľa, že je oveľa ťažšie na nič nemyslieť, než tibetskému mníchovi kdesi v horách. Napriek tomu je to možné, a o to viac veľmi potrebné.
Prítomný okamih. Čo tak magické sa za ním skrýva? Po pravde? Nič. Nie je tam strach z toho, čo bude zajtra ani obava z toho, čo sa deje na druhej strane sveta. Nie je tam trápenie nad včerajšou hádkou ani myslenie na to, kde by som radšej v tejto chvíli bol/a. Je tam len číra prítomnosť, kedy sa myseľ orientuje na jednu vec a je totálne slobodná. Je tu a teraz. A zároveň pracuje s minulosťou pomocou skúseností a buduje budúcnosť prostredníctvom danej aktivity. Tak jednoduché, tak krásne, avšak niekedy tak náročné. Ako život sám.
Opýtajme sa teda samy seba:
Kde som?
Skutočne tam som?
Preto ti radím:
Je jedno kde si, buď tam!
Je jedno čo robíš, rob to s láskou!
Docielenie čírej prítomnosti je vec, ktorú naše deti dokážu dokonale. My dosplelí, ovplyvnený dobou sa to musíme učiť nanovo. Presne tak, ako svojich klientov učím nanovo dýchať, či dvíhať ruky 🙂 Na mojej ceste mi v tom veľmi pomohla skúsenosť a akcia s názvom Moon Dance. Je to znovuobjavená mexická tradícia, ktorá sa vykonávala už storočia. Jedná sa o mesačný tanec, kedy nespočetné množstvo žien 4 noci po sebe tancuje za splnu v kruhu, napája sa na prírodu a uctieva cykličnosť (prírody, vesmíru, ale aj seba). Okrem toho sa čistí pomocou pôstu a potenia sa v potných stanoch. Vždy pred a po tanci. Keď som o tom počula prvý krát v Duši-K od Juliet Navrátilovej (týmpo odporúčam tento rozhovor aj knihu), cítila som že tam musím ísť. Srdce mi len tak podskočilo, keď som zistila že sa to čoskoro koná a dokonca v blízkom Rakúsku. Okamžite som sa prihlásila. Logisticky, organizačne a prípravne to bolo veľmi náročné, avšak moja srdce kričalo: Musíš tam ísť! A tak som šla.
Noc pred odchodom som mala zvláštny sen. Snívalo sa mi, že umriem. Veľmi som sa zľakla že sa niečo stane na ceste, keďže takú dlhú cestu som ešte nešoférovala. Môj vedomý manžel mi však tesne pred odchodom povedal: Možno umrieš, ale znova sa narodíš.
A tak aj bolo…
Prvý deň bol veľmi zvláštny. Nevedeli sme, čo čakať. Mobil aj hodinky sme nechali v aute. Netušili sme koľko je hodín, kedy sa to začne, čo sa bude diať. Bol to veľmi zvláštny pocit ocitnúť sa na lúke plnej stanov s kruhom uprostred, mimo civilizáciu a vonkajší svet, bez možnosti úniku. Na jednu stranu to bolo veľmi oslobodzujúce, na druhú som bola veľmi zmätená. Prvý krát odkedy sme s Jurajom spolu sme na niekoľko dní úplne stratili kontakt a po veľmi dlhej dobe (vlastne od svadobnej cesty v Kirkigzsku) som sa ocitla mimo všetko dianie vo vonkajšo svete. Čo ak spadne atómová bomba? Čo ak sa niekomu niečo stane? Čo ak… Hýrilo mi hlavou. Tak naivné myšlienky. Veď keby sa aj niečo stalo, ako by som už len tomu pomohla? Jedine tým, že by som o tom vedela a trápila sa. To ma ukludnilo.
Pri úvodnom ceremoniály som pozorovala nič nevediace tváre. Každá z nich v sebe mala rôzne očakávania. Premýšľala som, aké osudy sa skrývajú za týmito očami, čo ich viedlo do tejto komunity, prečo si ich tanec zavolal tak ako mňa. Už dlhšiu dobu vnímam, že rituály chýbajú v mojom (našich) živote. Pozvoľna sa vytratili z našej civilizovanej spoločnosti ako čosi zaostalé a primitívne. Nestretávame sa, a ak áno, tak len nad plným stolom, či zapnutým televízorom. Sme tak vyčerpaní, že nám neostáva energia na priateľov, rodinu a tradície, ktoré tu panovali stovky rokov. Neuctievame si zem, oblohu, prírodu,… Všetko berieme ako samozrejmosť. Neďakujeme za vodu, jedlo, oheň, za pekné počasie, či blahodárny dážď. Uvedomila som si, aké príjemné je byť súčasťou komunity. Aké fajn, je byť medzi ženami, sestrami. Ďakovať svetovým stranám, vode i ohňu. Oheň, práve ten vo mne zanechal najväčší dojem. Prosila som o vnútorný oheň. O iskru, ktorá mi občas tak chýba.
Aj tu, v lone prírody bez rozptýlení bolo pre mňa ťažké byť v prítomnom okamihu. Ego neustále pracovalo a držalo ma na zemi: „Veď to je ako na nejakom hippie zväze, čo tam robíš? To predsa nie si ty!“. Keď som však aspoň na okamih pocítila flow, cítila som sa tak voľne, tak odviazane. Verila som, že každou nocou sa to bude zlepšovať.
Po ceromoniály a potnom stane nasledoval prvý nočný tanec. A ten bol…. Hmmm… Zvláštny. V istom okamihu zábavný, občas únavný, niekedy dokonca nudný a celkovo som z neho mala veľmi neutrálny dojem. Ráno som už bola taká unavená, že ma chytali mikrospánky. Tušila a verila som však, že prvá noc je najťažšia a každým dňom sa to bude zlepšovať.
Po krátkom spánku (netuším koľko bolo hodín) som si zapísala do denníčka: „Cítim sa ako dieťa v skautskom tábore. Odlúčená od okolitého sveta, „uzavretá“ v prírode. Človek si niečo predstavuje, ale realita je zrazu úplne iná. Cítim, že by som všetko chcela zdieľať s Jurajom, ale nemôžem. Chce sa mi plakať, ale slzy sa mi nehrnú do očí. Ešte stále sú zablokované. Je to ťažšie, než som čakala. Žena je roztrhnutá, otvorená a donútená byť len sama so sebou. Bez vplyvu prostredia, sociálnych sietí, či iných aktivít, ktoré by rozptýlili jej pozornosť od pohľadu do vnútra niekam von. A pri tom je to tak potrebné! Pozrieť sa do svojho vnútra. A pri tom je to tak náročné. Ego tlačí a snaží sa ma opantať. A ja sa snažím odolať. Veď presne toto som chcela, toto mi chýbalo v bežnom živote. Príroda, stan, zákaz umývania, sauna, pôst a hlavne nemožnosť byť online. A keď je to tu, je to veľmi zvláštny pocit. Som nevyspatá, hladná, bolí ma hlava a mám chuť sa osprchovať a hlavne objať Juraja. Aj takto na diaľku dokážem cítiť, že aj on na mňa myslí a chýbam mu. A práve preto je to potrebné. Aj pre náš vzťah a napredovanie duší. Muž sa rozvíja prostredníctvom ženy. A ja chcem byť slnko!“
Nasledujúca noc bola o dosť chladnejšia a veterná, Tanec ale bol o niečom inom. Viac som ho precítila, uvoľnila sa a dovolila telu robiť čo si chcelo, tancovať ako túži. Napriek tomu som sa pýtala samej sebe, či to má všetko zmysel. Stále som si pripomínala: Je to len cesta, je to proces, buď tu, vytrvaj!
Po spánku som si zaznamenala: „Tie najťažšie veci bývajú v živote tie najdôležitejšie. Premýšľam, či som v skautskom tábore dokázala žiť v prítomnom okamihu, alebo som taktiež túžila po tom, aby to konečne skončilo. Každopádne, mám odtiaľ len krásne spomienky.“ Bola som tak unavená, že som si nedokázala predstaviť, ako po tomto budem „svietiť“ ako som si pôvodne myslela. Ale v ťažkých situáciách vychádzajú na povrch tie najslabšie stránky nášho ja. Tak veľmi som chcela vzlietnuť, ego, fyzické telo, chlad, dážď a únava ma akoby okovami držali na zemi.
Po návale zúfalstva som otvorila rozčítanú Bridu od Paula Coelha a zrazu som poctítila tú príjemnú prítomnosť. Zasiahla ma veta jej vnútorného hlasu, akoby to písala pre mňa: „Oveľa ťažšie sa mení to, čo je vonku, ako to, čo je vnútri.“ Až teraz, keď sa Brida zmenila navonok si uvedomila, ako sa zmenila vo vnútri. Cítila som, že pomocou tanca, pôstu, potenia a byliniek (fyzického tela) sa začnem meniť vo vnútri (duševne). Aj prostredníctvom tela sme schopní meniť vnútro. Ďakovala som za túto knihu, myšlienky a aj zs slniečko, ktoré konečne aspoň na chvíľku vyšlo a svojimi lúčmi pohladilo naše telo a cez neho aj dušu. Zrazu som pocítila obrovské teplo vo vnútri brucha.
Tretia noc symbolizovala západ a s ním spojenú ženu bojovníčku a ženu uzdravovateľku. Prosila som o dar uzdravovať, pomáhať ľuďom a hlavne ženám. Bola som rozhodnutá, že dám do tanca srdce. A tak aj bolo. Tancovala som ako pravá bojovníčka a začínala to cítiť,… cítiť to neopísateľné. Úsmev som nemala len na tvári, ale aj na duši. A ak keď sme končili za obrovského lejaku a všetko, totálne všetko bolo mokré (aj stan), úsmev a teplo v bruchu neutíchali. Bola to číra radosť.
Takmer celý nasledujúci deň pršalo. A ja som ho adekvátne preležala v stane. To sa mi už veľmi dlho nestalo aby som len tak bola. A bolo mi dobre. Len ja, spacák, dážď, ticho, občas bubny a Brida ako kamoška. S blížiacim sa večerom dážď neutíchal, bola strašná zima a z rozhovorov mimo stan som tušila, že nie som jediná, čo má obavy z blížiacej sa noci. Už v spacáku mi bola zima, čo to bude vonku? Opantala ma emócia strachu a ja som sa ju snažila precítiť a pomenovať z čoho mám vlastne strach. Precítiť danú emóciu sa ukázalo ako cesta k jej odplaveniu. Aj keď stále pršalo, vo vnútri som vedela, že na noc sa otvorí obloha (ako na veľké ceremónie v Bride) a noc bude čarovná. A tak aj bolo. Po poslednej kvapke sa rozjasnilo, na oblohe ani obláčik a celú noc sa na nás usmieval mesiac za splnu.
A posledná noc bola…. Hmmm….Neopísateľná. Nemám slov. Konečne som pochopila čo a prečo to všetko robíme. Ucítila som vesmír, mesiac, hviezdy, Boha,… Poviem len, že ako sme posledný krát opúšťali kruh, okamžite som sa rozplakala. Bol to tak úprimný plač, aký si od detstva nepamätám. Nebol to smútok, ani radosť, len čistá prítomnosť. Práve v tej chvíli vychádzalo slnko. Po tých chladných nociach a ránach to bol obrovský dar a láska. Všetci sme plakali. Všetci sme boli čisté duše, čistá láska.
To najväčšie sa však deje až po návrate. Všade okolo cítim lásku, pokoj a prítomnosť. Už len si to udržať.
Všetko je iné,… Ja som iná,… Znovuzrodená…
Toto nie je popis ako sa naučiť žiť v prítomnosti. Je to len cesta. Moja cesta. A ty máš svoju. Tak ju ži, nie včera, nie zajtra, teraz!
Ľúbim ťa!